Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov, ktoré rozčlenili pohorie na viacero rázsoch a rozoklaných chrbtov. Územie Tatier patrí k úmoriu Čierneho mora (rieky Váh a Orava) a Baltského mora (Dunajec a Poprad).

Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 80 km a ťahá sa od Hutianskeho sedla (905 m) na západe po Ždiarske sedlo na východe (1 081 m). Jeho najzápadnejším vrcholom je Sivý vrch (1 805 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m), z ktorého je vidieť až do Poľska, či panorámu Troch korún v Pieninách. Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy.

Názov Tatry pravdepodobne pochádza z praslovanského názvu Tritri, čo znamená „skaly“, alebo „skalné štíty“. Ďalšou možnosťou je odvodenie od keltského slova tamtra s významom „hnedý“ alebo „tmavý“. Názov pripomína aj ukrajinský výraz toltry pre „kameň“, či „štrk“, význam Tatry by teda mal byť v zmysle „skalnaté hory“. Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, kedy české knieža Boleslav II. na svojej smrteľnej posteli spomína na dobu, kedy České kniežatstvo siahalo až po Tritri montes. Samotný názov Tatry sa prvýkrát spomína v roku 1086 v donačnej listine nemeckého cisára Henricha IV., ktorý ohraničil Pražské biskupstvo aj horami Tritri. V roku 1125 sa v Kosmovej kronike spomína už názov Tatri.^[2]

Východné Tatry ležia prevažne v regióne Spiš, Západné Tatry na Liptove a Orave. Hranicou medzi Západnými a Východnými Tatrami je Dolina Suchej vody v poľskej a Tichá dolina v slovenskej časti pohoria.